Zamestnávatelia združení v Republikovej únii zamestnávateľov (RÚZ) diskutovali s ministrom hospodárstva Petrom Dovhunom o aktuálnej situácii v kontexte energetickej krízy. Zamestnávatelia v tejto súvislosti upozorňujú, že v dôsledku pretrvávajúcich vysokých cien energií, absencie adekvátnych kompenzačných schém, a v kombinácii so zavádzanou regulačnou záťažou, konkurencieschopnosť slovenských podnikov každým dňom slabne.
Zdroj: RÚZ/Jakub Čajko
Napriek tomu, že podľa údajov Európskej siete prevádzkovateľov prenosových sústav elektriny (ENTSO-E) je na minimálne najbližší polrok zaistená stabilita dodávok energií v rámci celej Európskej únie (EÚ), ich ceny sú, aj po viac než roku od vypuknutia energetickej krízy, v porovnaní s tretími krajinami, stále neprimerane vysoké. Neplatí to však plošne pre celú EÚ. Zatiaľ čo vo Francúzsku či Nórsku platia energeticky náročné podniky za elektrinu približne 40 eur za megawatthodinu, na Slovensku je aktuálna spotová cena na úrovni zhruba 115 eur za megawatthodinu. Vstupné náklady európskych aj slovenských fabrík na energie neraz tvoria od takmer 6% až po viac než 8% z ich celkových výrobných nákladov.
Zdroj: RÚZ/Jakub Čajko
Súčasný stav je pre domáce podniky neudržateľný – v porovnaní so zahraničnou konkurenciou sa ich výroba predražuje, mnoho z nich je preto nútených optimalizovať počet pracovných miest, meniť či krátiť pracovný čas, či dokonca, presťahovať časť svojej výroby preč zo Slovenska. „Ceny energií na Slovensku sú dnes stále vyššie ako u akejkoľvek globálnej konkurencie. Čím dlhšie bude tento stav pretrvávať, tým menej nových investícií bude do našej krajiny prichádzať. Aktuálna situácia zároveň čoraz viac zvyšuje riziko odchodu energeticky náročného priemyslu preč zo Slovenska,“ zdôrazňuje prezident RÚZ, Miroslav Kiraľvarga. Upozorňuje, že pokiaľ zostanú ceny výrobných vstupov pre európske podniky naďalej neprimerane vysoké, Slovensku hrozí už v krátkodobom horizonte drastická strata konkurencieschopnosti, a to aj vzhľadom na opatrenia globálnych konkurentov, ktorí adresne podporujú investície a znižujú alebo kompenzujú ceny vstupných surovín pre svoje podniky. Stratu konkurencieschopnosti si však naša krajina momentálne nemôže dovoliť – podľa posledného Indexu regionálnej konkurencieschopnosti pod hlavičkou Európskej komisie (EK) sú práve slovenské regióny piate najmenej konkurencieschopné v rámci EÚ, pričom k zlepšeniu situácie a vyrovnávaniu rozdielov u nás dochádza pomalšie, než v okolitých krajinách.
Zdroj: RÚZ/Jakub Čajko
Zázračný liek na energetickú krízu však zatiaľ nik nevymyslel. Európska legislatíva, ani jednotlivé členské štáty únie doposiaľ nepredstavili žiadny koncepčný plán pomoci priemyslu. Výnimkou, v tomto prípade, nie je ani Slovensko. Napriek tomu, že MH SR predĺžilo poskytovanie kompenzácií (schéma 2.1) podnikom do konca septembra tohto roka, táto pomoc je v praxi adresná predovšetkým pre malé a stredné podniky, avšak pre viac ako sto energeticky náročných priemyselných podnikov, ktoré na Slovensku zamestnávajú tisíce ľudí, je stále nedostatočná. „Napríklad pre veľkú fabriku s dvestopäťdesiatimi zamestnancami, a obratom približne 100 - 130 miliónov eur je aktuálne percentuálny podiel nákladov na energie z celkových nákladov až trojnásobne vyšší v porovnaní s priemerom rokov 2018-2022. Aj po započítaní kompenzácie (schéma 2.1) je to stále dvojnásobný nárast,“ vysvetľuje Kiraľvarga. O osude kompenzačnej schémy pre energeticky náročný priemysel, ktorú ešte koncom januára úspešne notifikovala EK sa hovorilo veľa – jej spustenie je však stále otázne.
Situáciu podnikom navyše komplikuje aj európska legislatíva, tlak na dekarbonizáciu priemyslu a plnenie ambicióznych cieľov EÚ v oblasti zelenej transformácie, ku ktorému sa EK zaviazala ešte pred vypuknutím vojnového konfliktu na Ukrajine. Cieľ uhlíkovej neutrality, ktorý si Slovensko do roku 2050 stanovilo, si žiada masívne investície, rádovo v objeme viac ako 200 miliárd eur. V kontexte snahy EÚ o zvýšenie surovinovej bezpečnosti a sebestačnosti (podporenej novým návrhom Nariadenia o kritických surovinách) sa otvárajú príležitosti rozvíjať domáce kapacity na spracovanie, úpravu či recykláciu takzvaných kritických nerastných surovín, opäť ale ide o energeticky náročné aktivity. Rozvoju investičného potenciálu SR v tejto oblasti bránia dlhé a administratívne náročné povoľovacie procesy, nestabilné legislatívne a podnikateľské prostredie, vysoké ceny energií a všeobecne nedostatok politickej vôle. „Európe sa podarilo pomerne rýchlo, aj keď bolestivo, nahradiť výpadok ruských fosílnych palív, prejavovať sa však začína iná a, zdá sa, ešte väčšia zraniteľnosť. Energetická kríza sa ešte neskončila a už stojíme pred výzvou ako zabezpečiť stabilný prísun kritických surovín nevyhnutných pre zelenú aj digitálnu transformáciu a zároveň sa čo najviac vyhnúť ďalšej závislosti. Toto je úloha aj pre Slovensko - disponujeme zásobami niektorých kritických surovín, musíme sa teda zamyslieť, ako pristupovať k domácej surovinovej politike,“ spresňuje Michal Pintér, predseda Výboru európskych záležitostí a zahraničných vzťahov RÚZ. Aj napriek tomu, že mnohí vkladali nádeje do spustenia 3. reaktora jadrovej elektrárne v Mochovciach, ten našej krajine, žiaľ, stačiť nebude. Pri dnešnej spotrebe energií Slovenska totiž pokrýva 3. blok len 13% z celkovej spotreby našej krajiny, pričom tá sa bude už v najbližšom období násobne navyšovať. Odborníci upozorňujú, že Slovensko v tomto smere nezachránia ani obnoviteľné zdroje. „Je potrebné si uvedomiť, že takú zásadnú transformáciu ekonomiky a výrobných procesov, akú si vyžadujú klimatické ciele EÚ aj SR, nie je možné dosiahnuť bez realistických riešení. Pre energeticky náročný priemysel nie sú kolísavé zdroje energie (veterné či solárne) vhodným riešením a neposkytujú stabilitu dodávok ani cien,“ dopĺňa prezident RÚZ Miroslav Kiraľvarga. Zamestnávatelia preto upozorňujú, že súčasná situácia v oblasti energetiky, bez prijatia konkrétnej stratégie a prípravy akčného plánu ďalšieho posilnenia kapacity zdrojov a prenosovej sústavy, nie je stabilná ani priaznivá pre investície do rozširovania výroby či jej dekarbonizácie.
Zdroj: RÚZ/Jakub Čajko